Štátna moc v sunnitských a šíitských teoretických koncepciách

Dnes sa otázka spôsobu a princípov výkonu moci v islame posudzuje mnohými spôsobmi – najčastejšie však ide o teoretické úvahy moslimských teológov a právnikov. Sunnitskí učenci zastávajú názor, že riadnu moc nad moslimským spoločenstvom môže vykonávať iba moslimský vládca a že vláda má zabezpečovať dodržiavanie šaríe. Vládca nenesie zodpovednosť voči svojim poddaným za výkon svojej funkcie. Zodpovedá sa iba Bohu, ktorého vôľu vykonáva. Vládca je podporovaný božskou autoritou, a preto by mu poddaní mali byť poslušní.

Šíiti naopak veria, že počas neprítomnosti Dvanásteho imáma majú ľudia právo rozhodovať o svojom osude. Môžu si vybrať svojich vodcov, ale len spomedzi tých ľudí, ktorí majú príslušnú kvalifikáciu a kompetencie. Takáto voľba vykazuje určité znaky dohody uzatváranej medzi vládnucimi a ovládanými. Časť šíitských učencov sa hlási k teórii velájat-e fakíh (autorita učenca/právnika), ktorú rozpracoval ajatolláh Rúholláh Chomejní. Podľa nej patrí moc Bohu a vládu v štáte by mali vykonávať významní moslimskí učenci (odborníci na islamské právo). Ich úloha vyplýva zo skutočnosti, že Boh vykonáva svoju moc prostredníctvom islamského práva, ktoré je nemenné. Tvorba zákonov preto nie je v moci jednotlivcov, a už vôbec nie v kompetencii štátnych inštitúcií, ktoré vytvorili (napríklad vláda alebo parlament). Vodca musí byť charizmatický a musí disponovať určitými charakterovými vlastnosťami a kompetenciami, ktoré sú uvedené v iránskej ústave. Šíitskí duchovní majú rozsiahle politické právomoci, čo im umožňuje reálne formovať politiku štátu. Formou štátu, v ktorej sa môže uplatniť princíp velájat-e fakíh, je republika.