Štát možno definovať mnohými spôsobmi, neexistuje jediná definícia, ani v bežnom jazyku, ani vo vedeckej terminológii. Štát je „trvalé zoskupenie ľudí s trvalým pobytom na určitom území, podliehajúce najvyššej autorite“ (Szmulik a Żmigrodzki, 2007, s. 16). Takéto chápanie je prijaté aj v tomto module.
Pojem „moslimský štát“ nie je jednoznačný. Najčastejšie sa ním označuje (1) štát, v ktorom väčšinu obyvateľstva tvoria vyznávači islamu, alebo (2) model štátu založeného na princípoch islamu. V mnohých (hoci nie vo všetkých) štátoch, v ktorých moslimovia tvoria prevažnú časť obyvateľstva, je islam štátnym náboženstvom, teda náboženstvom podporovaným štátom. Miera a forma jeho „prenikania“ do politického systému sa v jednotlivých krajinách líšia.
Medzi krajiny, v ktorých väčšinu obyvateľstva tvoria moslimovia a islam je (v súlade s ústavou) štátnym náboženstvom, patria Alžírsko, Egypt, Irán, Jordánsko, Maroko a Tunisko. Islam má v týchto krajinách výrazný vplyv na politickú a právnu sféru. To však neznamená, že občania iných náboženstiev sú vylúčení z politického života. Niektoré krajiny prijali systémové riešenia, ktoré zaručujú účasť občanov nevyznávajúcich islam na politických procesoch.
Napríklad v iránskom (jednokomorovom) parlamente je päť kresiel vyhradených pre zástupcov menšín – dve pre arménskych kresťanov a po jednom pre asýrskych kresťanov, židov a zoroastriánov. Podobná situácia je v Jordánsku, kde je podľa volebného zákona v Snemovni reprezentantov (prvá komora jordánskeho parlamentu) deväť mandátov vyhradených pre kresťanov a po tri kreslá pre zástupcov etnických menšín – Čerkesov a Čečencov.
Ďalším príkladom je súdnictvo – jordánska ústava umožňuje fungovanie náboženských súdov v krajine, t. j. šaría súdov pre moslimov a náboženských tribunálov pre príslušníkov iných náboženstiev uznávaných vládou. Pokiaľ ide o politickú prax, účasť nemoslimov je tiež možná. V Maroku boli a naďalej sú vyznávačom judaizmu zverené ministerské posty. V Egypte bola v roku 2022 funkcia predsedu Najvyššieho ústavného súdu zverená koptskému kresťanovi. V náboženských štátoch – ako sú tie uvedené vyššie – majú vyznávači štátom podporovaného náboženstva privilegované postavenie. Aby sa občanom iného vierovyznania umožnila účasť na politickom živote, teda aby príslušníci menšín mohli uplatňovať svoje občianske práva, sa prijímajú vhodné systémové mechanizmy a/alebo opatrenia v oblasti politickej praxe.
Turecko a Libanon sú dobrými príkladmi krajín, kde väčšina občanov vyznáva islam, ale nie je to štátne náboženstvo. Väčšina tureckej spoločnosti vyznáva islam, ale od medzivojnového obdobia je Turecko sekulárnym štátom, ako je zakotvené v jeho ústave (hoci turecký sekularizmus je pomerne komplexný fenomén, najmä v súčasnosti). Libanonská spoločnosť je prevažne moslimská, pričom kresťania v nej tvoria významnú menšinu. Libanonská ústava zaručuje slobodu náboženstva a neurčuje štátne náboženstvo. Najvyššie štátne funkcie sú navyše obsadzované podľa náboženskej príslušnosti: prezidentom je maronitský kresťan, premiérom je sunnitský moslim a predsedom parlamentu je šíitský moslim. Tento systém kedysi odzrkadľoval početnosť náboženských komunít (maronitskí kresťania boli najpočetnejšou skupinou, nasledovali sunnitskí moslimovia a šíitskí moslimovia), ale dnes sú pomery odlišné. Konfesionalizmus má zabezpečovať účasť občanov rôznych vierovyznaní na politických procesoch, a tak podporovať ich pokojné spolužitie. V dôsledku demografických zmien v libanonskej spoločnosti však zaznievajú početné výzvy na „aktualizáciu“ konfesionálneho kľúča.
Mešita šejka Zayeda, Abú Zabí, Spojené arabské emiráty. Foto: Ľubica Zubaľová
