Európska susedská politika

Krajiny južnej Európy a Stredomoria sú s Európou úzko späté geograficky aj historicky. Región MENA má pre EÚ strategický význam – je bohatý na ropu a plyn, leží na kľúčových obchodných trasách a jeho stabilita priamo ovplyvňuje bezpečnosť Európy, najmä pokiaľ ide o migráciu či regionálne konflikty. EÚ je zároveň pre mnohé štáty MENA hlavným obchodným partnerom. Vzťahy Európy so severnou Afrikou sú poznačené kolonializmom, najmä zo strany Francúzska. Alžírsko bolo od roku 1830 francúzskou kolóniou, Tunisko (od 1881) a Maroko (od 1911) fungovali ako francúzske protektoráty, kde Paríž kontroloval zahraničnú politiku, obranu a obchod, no vnútorné sociálne štruktúry zostávali prevažne nedotknuté. Po vzniku EHS ich vzťahy upravovali rôzne dohody, tak ako ich vidno v nasledujúcej tabuľke.

Dohody EHS do roku 1995

Zdroj: vlastné spracovanie podľa Kittová a kol. (2025)

Eurostredomorské partnerstvo (1995) a Európska susedská politika priniesli nové, tzv. asociačné dohody, ktoré sú:

• bilaterálne, 
• preferenčné dohody o voľnom obchode,
• recipročné (partnerské krajiny si poskytujú preferencie navzájom),
• asymetrické (krajiny ESP odstraňujú clá a iné tarifné a netarifné bariéry postupne, EÚ hneď), 
• dohody neumožňujú vstup do EÚ,
• obsahujú ustanovenia o demokracii a ľudských právach. 

Asociačné dohody sú doplnené nezáväznými akčnými plánmi, ktoré upresňujú rozvojový zámer jednotlivých krajín. 

Jednotlivé krajiny ESP a  dátum vstupu asociačnej dohody do platnosti je uvedené v nasledujúcej tabuľke. Napriek zrušeniu väčšiny sankcií voči Sýrii neuplatňuje EÚ vo vzťahu k Sýrii žiadnu obchodnú dohodu. 

Asociačné dohody medzi EÚ a krajinami ESP

Zdroj: European Commission (2026).

Súčasné dohody sú však zastaralé a narážajú na viacero slabín: ich uplatňovanie sa v jednotlivých krajinách výrazne líši, zameriavajú sa najmä na clá a menej riešia rovnako dôležité netarifné bariéry. Len obmedzene pokrývajú obchod so službami a priamymi investíciami a dostupné finančné nástroje EÚ nestačia na naplnenie jej ambícií v regióne. Krajiny spadajúce pod Európsku susedskú politiku sa však bránia podpisu komplexných dohôd z obavy zo straty konkurencieschopnosti. Nové dohody by mali riešiť aj netarifné prekážky, služby, obchod poľnohospodárskymi produktami, PZI a pod.

K najzávažnejším prekážkam v rámci vzájomných obchodných vzťahov patrí určovanie pravidiel pôvodu, ktorý je finančne aj administratívne náročný. Zavádzané karbónové clá môžu v budúcnosti poškodiť niektorých exportérov (Egypt, Alžírsko, Maroko) a naďalej ostáva problémom dovoz poľnohospodárskych produktov do EÚ, najmä tých, ktoré EÚ produkuje aj na svojom území a ktoré si v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky chráni. Problémom regiónu je aj nerozvinutá infraštruktúra, pretrvávajúca nestabilita (konflikt Izrael – Palestína) a pre EÚ aj rastúca sila iných obchodných partnerov, najmä Číny, ktorej podiel na zahraničnom obchode jednotlivých krajín postupne rastie.

Od roku 2011 sa pri vzájomnom obchode uplatňujú pravidlá pôvodu vychádzajúce z Paneuro‑stredomorskej konvencie, ktoré boli v roku 2025 aktualizované. Tento systém využívajú signatári Barcelonskej deklarácie, štáty Západného Balkánu, Gruzínsko, Farské ostrovy, Moldavsko a Ukrajina. Správne určenie pôvodu tovaru je kľúčové, aby vývozca mohol čerpať výhody z obchodných preferencií vyplývajúcich z dohôd o voľnom obchode.