Akým problémom a výzvam čelia utečenci?

Udalosti rokov 2015–2016 mali okrem inštitucionálneho a politického rozmeru aj charakter vážnej sociálno-humanitárnej krízy. Utečenci boli a stále sú vystavení mnohým nebezpečenstvám a náročným situáciám - v domovskej krajine, počas presunu do hostiteľskej krajiny a neskôr aj v nej. Ich skúsenosti zahŕňajú vážne traumy, depresiu, úzkosť a iné emocionálne ťažkosti, ktoré negatívne ovplyvňujú duševnú pohodu. Boli nútení opustiť svoje domovy kvôli prebiehajúcim konfliktom, stali sa svedkami násilia, mučenia, hladu a straty blízkych osôb. Mnohé deti utečencov si ani nepamätajú obdobie pokoja a stability a ich školské vzdelávanie bolo často prerušené alebo úplne nedostupné. Bežné skúsenosti zahŕňajú nútenú prácu, obmedzený prístup k zdravotnej starostlivosti, úzkosť rodičov a všeobecnú neistotu. Samotná cesta do hostiteľskej krajiny predstavuje ďalší zdroj stresu, často trvá mesiace a nie je bez vážnych rizík, vrátane obmedzeného prístupu k vode, jedlu či prístrešiu.

Militarizácia hraníc a sprísnenie hraničných kontrol po zavedení Schengenského dohovoru (uzavretého 14. júna 1985) a Dublinského dohovoru viedli k tomu, že utečenci a migranti snažiaci sa dostať do Európy čoraz častejšie volia rizikové trasy cez Stredozemné more. Tí, ktorí nemohli legálne vstúpiť do prvej bezpečnej krajiny EÚ, boli nútení prekračovať hranice nelegálne a nebezpečne. Hoci Dohovor OSN z roku 1951 a Dublinský dohovor (neskôr nahradený Dublinskými predpismi – pozri nižšie sekciu „Čo je Spoločný európsky azylový systém?“) poskytujú utečencom právo požiadať o azyl v prvej bezpečnej krajine, tieto dokumenty presne neurčujú, ako sa do nej dostať. Bežný vstup je spravidla možný len pre osoby s platnými dokladmi, čo prakticky znemožňuje utečencom, ktorí unikajú vojne alebo prenasledovaniu vo svojej krajine, získať vízum ak pas nemajú. V dôsledku toho zostáva nelegálne prekračovanie hraníc EÚ jedinou možnou cestou.

Čo je Spoločný európsky azylový systém?

Prípravy na vytvorenie Spoločného európskeho azylového systému sa začali v roku 1999 počas mimoriadneho zasadnutia Európskej rady v Tampere (Fínsko). Hlavným cieľom systému bolo harmonizovať pravidlá týkajúce sa štatútu utečenca a s tým súvisiace postupy. Na základe Amsterdamskej zmluvy, podpísanej 2. októbra 1997, boli kompetencie členských štátov v oblasti azylu prenesené na úroveň Európskeho spoločenstva. Právo na azyl bolo pritom uznané ako súčasť základných práv na úrovni celej Európskej únie. Kritériá a mechanizmy určujúce, ktorý členský štát EÚ je zodpovedný za posudzovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, stanovoval pôvodný Dublinský dohovor (podpísaný 15. júna 1990, nadobudol účinnosť 1. septembra 1997). Tento dohovor bol následne nahradený nariadeniami Dublin II a Dublin III, ktoré aktualizovali a zefektívnili systém rozdeľovania zodpovednosti medzi členskými štátmi.

Spoločný európsky azylový systém stanovuje minimálne štandardy pre zaobchádzanie so všetkými žiadateľmi o azyl a jednotné pravidlá pre spracovanie azylových žiadostí v celej Európskej únii. „Migračná kríza“ poukázala na limity Dublinského systému, ktorý nadmerne zaťažuje členské štáty v prvej línii, ako sú Grécko a Taliansko, a zároveň odhalila nejednotný prístup k žiadateľom o azyl. Dňa 8. júna 2023 dosiahla Rada EÚ dohodu o novom nariadení o riadení azylu a migrácie (Reforma azylovej politiky EÚ 2023).

Od začiatku roku 2015, napriek posilneniu záchranných operácií a ochrany hraníc zo strany Frontexu - Európskej agentúry pohraničnej a pobrežnej stráže - sa nedarilo eliminovať mimoriadne nebezpečné praktiky prevádzačov ľudí, ktoré viedli k tragickým námorným katastrofám a úmrtiam tisícov ľudí. Systém EÚ čelil novým výzvam vyplývajúcim z bezprecedentného nárastu množstva utečencov, predovšetkým zo Sýrie, a z nadmerného zaťaženia krajín prvej línie, najmä Grécka a Talianska. V auguste 2015 grécka vláda, čeliac hrozbe humanitárnej krízy, vyzvala členské štáty EÚ k solidarite pri prijímaní utečencov. Bezprostredným impulzom k opatreniam na úrovni EÚ bol najmä tragický incident z 19. apríla 2015 pri talianskom ostrove Lampedusa, keď pri nehode lode v Stredozemnom mori zahynulo približne 800 ľudí. Nelegálne migračné trasy do EÚ, podrobne zdokumentované Frontexom v roku 2016, viedli cez západnú Afriku, západné, stredné a východné Stredomorie. Medzi ďalšie patrili tzv. kruhová trasa (z Albánska do Grécka), Čierne more a východná pozemská trasa (Frontex, 2016). Počas utečeneckej a migračnej krízy v roku 2015 väčšina utečencov využívala trasy cez Stredozemné more, predovšetkým cez stredné a východné Stredomorie a západný Balkán.

Posledná fáza cesty býva spojená s komplikáciami súvisiacimi s formalitami azylového konania a snahou integrovať sa do hostiteľskej spoločnosti. Utečenci čelia jazykovej bariére, ktorá je kľúčová pre nadviazanie medziľudských vzťahov a vytvorenie sociokultúrneho kontaktu v novej komunite. Ovládanie jazyka hostiteľskej krajiny je rozhodujúce pre hľadanie vlastnej identity a pocitu príslušnosti. Rovnakú výzvu zažívajú aj deti, ktoré po príchode musia zvládnuť aklimatizáciu v novej škole a integráciu do skupiny rovesníkov (Januszewska a Markowska-Manista, 2017).

NEREGULOVANÁ ALEBO NELEGÁLNA IMIGRÁCIA?

Čoraz častejšie sa pri formách migrácie, ktoré sú v rozpore s platnými predpismi, používa pojem „neregulovaná migrácia“. Hoci v právnych a politických dokumentoch EÚ stále prevláda prídavné meno „nelegálna“, niektoré inštitúcie (napr. Európsky parlament) od jeho používania ustupujú. Označenie „nelegálny“ v kontexte migrácie je vnímané ako stigmatizujúce, pretože spája migrujúcich ľudí priamo s kriminalitou. Ako zdôrazňuje Trojanowska-Strzęboszewska (2020): „Označenie ‚nelegálny‘, spájajúc priamo migráciu s trestnou činnosťou, narúša dôstojnosť migrujúcich osôb a znižuje význam rešpektovania ich ľudských práv. Obhajcovia ľudských práv a humanitárne organizácie zdôrazňujú, že imigranta, rovnako ako každú inú osobu, nemožno považovať za nelegálneho, hoci sa nachádza v situácii, kde jeho status nie je právne upravený“ (s. 158).