Migračná kríza v európskej únii v rokoch 2015 - 2016

Roky 2015–2016 možno považovať za obdobie rekordnej migrácie do Európy, aké nebolo zaznamenané od druhej svetovej vojny, pričom trasy smerovali predovšetkým cez Stredozemné more. Kríza začala v roku 2015, keď bolo evidovaných viac ako 1,8 milióna pokusov o nelegálne prekročenie vonkajších hraníc Európskej únie (EÚ). V členských štátoch EÚ, najmä v Nemecku, Švédsku, Rakúsku a Maďarsku, bolo podaných a prijatých vyše 1,3 milióna žiadostí o azyl, čo predstavuje viac než dvojnásobok oproti roku 2014. K zintenzívneniu tohto fenoménu významne prispeli udalosti ako „Arabská jar“ v roku 2011, pretrvávajúce politické nepokoje na Blízkom východe a v severnej Afrike, ako aj početné konflikty v susedstve EÚ, ktoré boli čiastočne dôsledkom vojenských zásahov Spojených štátov a členských štátov NATO. Tento komplexný súbor udalostí sa vo verejnom diskurze označuje ako „migračná kríza“ alebo „utečenecká kríza“.

Marta Pachocká (2016) vysvetľuje, že táto kríza mala dvojrozmerný charakter. Na jednej strane išlo o demografickú migračnú krízu, prejavujúcu sa výrazným nárastom počtu migrantov prechádzajúcich cez Stredozemné more do Európy, a na druhej strane o najväčšiu utečeneckú krízu od druhej svetovej vojny. Išlo teda súčasne o migračnú aj utečeneckú krízu. Súčasne ju sprevádzala nekoherentná a neuvážená migračná politika Európskej únie. V roku 2015 reagovala EÚ na migračné procesy najmä prostredníctvom inštitucionálnych riešení, avšak v niektorých členských štátoch politické elity, podporované protiutečeneckým hnutím, začali presadzovať nepriateľský postoj, ktorý imigrantov prezentoval ako „inváziu“ a hrozbu pre „európske hodnoty“.

Práva a potreby osôb hľadajúcich útočisko boli často v diskusiách a opatreniach prehliadané, pričom sa ignorovalo základné právo utečenca žiadať o azyl podľa článku 14 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a zásady „non-refoulement“ - zákazu vyhostenia alebo núteného návratu podľa článku 33 Dohovoru OSN o statuse utečencov z roku 1951. Kríza mala zároveň inštitucionálny rozmer, keď odhalila neefektívnosť systému správy hraníc a fungovania schengenského priestoru, ako aj politický rozmer, spojený s neschopnosťou členských štátov vypracovať spoločné riešenia na úrovni EÚ. Zároveň otvorila otázky týkajúce sa budúcnosti základných princípov, na ktorých je Spoločenstvo založené, predovšetkým princípu solidarity - čo je dôvod, prečo sa táto situácia niekedy označuje ako „európska kríza solidarity“ (Hilhorst, Hagan a Quinn, 2020). Dá sa konštatovať, že utečenci čelili kríze Európskej únie, pričom ich práva a potreby boli odsunuté na okraj verejného záujmu.