PALESTÍNSKE ÚZEMIA V KOLONIÁLNEJ POLITIKE EURÓPSKYCH VEĽMOCÍ
Koloniálne veľmoci si uvedomovali strategický význam Blízkeho východu, ako aj politické a hospodárske výhody vyplývajúce z udržiavania vplyvu v tomto regióne. O dominanciu na Blízkom východe súperili najmä Francúzsko a Veľká Británia. Z hľadiska vzniku konfliktu na Blízkom východe zohrávali kľúčovú úlohu predovšetkým Briti, ktorí voči tomuto regiónu uplatňovali zložitú a mnohovrstevnú politiku zahŕňajúcu viacerých aktérov. Dôsledky britských rozhodnutí boli citeľné ešte dlho po ich odchode z regiónu. Komplexnosť britskej politiky na Blízkom východe v prvej polovici 20. storočia ilustrujú dohody, ktoré Veľká Británia uzavrela s Arabmi, Francúzskom ako aj predstaviteľmi židovského hnutia.
V roku 1914 sa Veľká Británia a Osmanská ríša ocitli vo vojnovom stave. V snahe posilniť svoje postavenie na Blízkom východe, najmä na osmanských územiach východne od Egypta, podporili Briti myšlienku vytvorenia nezávislého arabského štátu, na čele ktorého mala stáť dynastia Hášimovcov. Tento postoj bol vyjadrený v korešpondencii vysokého komisára v Egypte Henryho MacMahona s vládcom Mekky a hlavou hášimovského rodu Husajnom, ktorá prebiehala v rokoch 1915 – 1916.
V roku 1916 uzavreli Veľká Británia a Francúzsko tajné dohody, známe ako dohoda Sykes - Picot, ktoré sa týkali rozdelenia Blízkeho východu na sféry vplyvu po skončení prvej svetovej vojny a očakávanej porážke Osmanskej ríše. Podľa tejto dohody mali palestínske územia pripadnúť do britskej sféry vplyvu. Ustanovenia dohody však boli vo výraznom rozpore s prísľubmi vyplývajúcimi z korešpondencie MacMahona s Husajnom.
Dňa 2. novembra 1917 zaslal britský minister zahraničných vecí lord Arthur James Balfour list predstaviteľovi Sionistickej federácie lordovi Walterovi Rothschildovi, v ktorom vyjadril podporu britskej vlády myšlienke vytvorenia „národného domova pre židovský národ“ v Palestíne, pri zachovaní práv nežidovského obyvateľstva. Tento dokument, známy ako Balfourova deklarácia, sa často považuje za symbolický začiatok blízkovýchodného konfliktu. Ide však o zjednodušenie, keďže britský záujem o židovské osídľovanie Palestíny a aktívnu politiku v regióne možno pozorovať už v prvej polovici 19. storočia.
Treba tiež uviesť, že rokovania so zástupcami židovského hnutia viedli aj Hášimovci, ktorí v roku 1919 uzavreli dohodu s Chaimom Weizmannom, významným predstaviteľom sionistického hnutia vo Veľkej Británii. Dohoda počítala so spoluprácou a podporou židovských národných ambícií za predpokladu vzniku arabského štátu vedeného Hášimovcami.
Na konci prvej svetovej vojny sa Palestína dostala pod britskú vojenskú správu. Jedným z dôsledkov vojny bolo zavedenie mandátneho systému na základe článku 22 Paktu Spoločnosti národov. Tento systém sa vzťahoval aj na územia bývalej Osmanskej ríše, vrátane Palestíny, a mal zásadný vplyv na ďalší vývoj regiónu.
PALESTÍNA V OBDOBÍ BRITSKÉHO MANDÁTU
V dňoch 19. – 26. apríla 1920 sa v San Reme konala medzinárodná konferencia za účasti zástupcov Francúzska, Veľkej Británie, Talianska, Japonska, Spojených štátov amerických a ďalších krajín. Výsledkom konferencie bolo potvrdenie a právne ukotvenie sfér vplyvu Veľkej Británie a Francúzska na Blízkom východe. Mandát nad Palestínou získala Veľká Británia.
Po udelení mandátu nahradili Briti vojenskú správu civilnou administratívou, ktorá úzko spolupracovala so Židovskou agentúrou. Arabské obyvateľstvo odmietlo vytvorenie obdobnej inštitúcie a vyjadrovalo nesúhlas s britskou mandátnou správou, ako aj so židovským prisťahovalectvom a skupovaním pôdy v Palestíne. Od začiatku mandátu sa napätie medzi Arabmi a Židmi postupne stupňovalo a prerastalo do násilných nepokojov a ozbrojených stretov, ktoré sa britské úrady snažili potláčať.
Ani koniec druhej svetovej vojny nepriniesol upokojenie situácie. Napätie medzi arabským a židovským obyvateľstvom sa prehlbovalo a obe skupiny požadovali ukončenie britského mandátu a odchod Britov z Palestíny.
Povojnové usporiadanie sveta vytvorilo priaznivejšie podmienky pre naplnenie židovských snáh o vytvorenie vlastného štátu. Významnú úlohu zohrala medzinárodná solidarita so Židmi, ktorí prežili holokaust, podpora sionizmu zo strany amerického prezidenta Harryho Trumana, ako aj nejednotnosť arabských politických predstaviteľov v otázke budúceho usporiadania Palestíny.
Dňa 15. mája 1948 vypršal britský mandát nad Palestínou. Už 14. mája 1948 bola v Tel Avive vyhlásená nezávislosť štátu Izrael. Reakciou arabských štátov na vznik židovského štátu bol ozbrojený útok, ktorý viedol k prvej arabsko-izraelskej vojne.
Konflikt na Blízkom východe patrí medzi najdlhšie trvajúce a najzložitejšie a napriek úsiliu o nastolenie trvalého mieru sa ho dodnes nepodarilo vyriešiť.
Vznik konfliktu na Blízkom východe, označovaného aj ako izraelsko-palestínsky konflikt, je mimoriadne zložitý, predovšetkým v dôsledku (1) koloniálnej politiky európskych veľmocí voči Blízkemu východu, (2) snáh Arabov o nezávislosť a (3) úsilia Židov o vytvorenie a udržanie vlastného štátu na palestínskych územiach. Tieto faktory sa v priebehu 20. storočia navzájom úzko prelínali.
Panoráma Múru nárekov s Kupolou na skale (vľavo) v pozadí a mešitou al-Aksá (vpravo). Zdroj: Wikimedia Commons.
