PALESTÍNSKE ÚZEMIA V KOLONIÁLNEJ POLITIKE EURÓPSKYCH VEĽMOCÍ
Koloniálne veľmoci si uvedomovali strategický význam Blízkeho východu, ako aj politické a hospodárske výhody vyplývajúce z udržiavania vplyvu v tomto regióne. O dominanciu na Blízkom východe súperili najmä Francúzsko a Veľká Británia. Z hľadiska vzniku konfliktu na Blízkom východe zohrávali kľúčovú úlohu predovšetkým Briti, ktorí voči tomuto regiónu uplatňovali zložitú a mnohovrstevnú politiku zahŕňajúcu viacerých aktérov. Dôsledky britských rozhodnutí boli citeľné ešte dlho po ich odchode z regiónu. Komplexnosť britskej politiky na Blízkom východe v prvej polovici 20. storočia ilustrujú dohody, ktoré Veľká Británia uzavrela s Arabmi, Francúzskom ako aj predstaviteľmi židovského hnutia.
V roku 1914 sa Veľká Británia a Osmanská ríša ocitli vo vojnovom stave. V snahe posilniť svoje postavenie na Blízkom východe, najmä na osmanských územiach východne od Egypta, podporili Briti myšlienku vytvorenia nezávislého arabského štátu, na čele ktorého mala stáť dynastia Hášimovcov. Tento postoj bol vyjadrený v korešpondencii vysokého komisára v Egypte Henryho MacMahona s vládcom Mekky a hlavou hášimovského rodu Husajnom, ktorá prebiehala v rokoch 1915 – 1916.
V roku 1916 uzavreli Veľká Británia a Francúzsko tajné dohody, známe ako dohoda Sykes - Picot, ktoré sa týkali rozdelenia Blízkeho východu na sféry vplyvu po skončení prvej svetovej vojny a očakávanej porážke Osmanskej ríše. Podľa tejto dohody mali palestínske územia pripadnúť do britskej sféry vplyvu. Ustanovenia dohody však boli vo výraznom rozpore s prísľubmi vyplývajúcimi z korešpondencie MacMahona s Husajnom.
Dňa 2. novembra 1917 zaslal britský minister zahraničných vecí lord Arthur James Balfour list predstaviteľovi Sionistickej federácie lordovi Walterovi Rothschildovi, v ktorom vyjadril podporu britskej vlády myšlienke vytvorenia „národného domova pre židovský národ“ v Palestíne, pri zachovaní práv nežidovského obyvateľstva. Tento dokument, známy ako Balfourova deklarácia, sa často považuje za symbolický začiatok blízkovýchodného konfliktu. Ide však o zjednodušenie, keďže britský záujem o židovské osídľovanie Palestíny a aktívnu politiku v regióne možno pozorovať už v prvej polovici 19. storočia.
Treba tiež uviesť, že rokovania so zástupcami židovského hnutia viedli aj Hášimovci, ktorí v roku 1919 uzavreli dohodu s Chaimom Weizmannom, významným predstaviteľom sionistického hnutia vo Veľkej Británii. Dohoda počítala so spoluprácou a podporou židovských národných ambícií za predpokladu vzniku arabského štátu vedeného Hášimovcami.
Na konci prvej svetovej vojny sa Palestína dostala pod britskú vojenskú správu. Jedným z dôsledkov vojny bolo zavedenie mandátneho systému na základe článku 22 Paktu Spoločnosti národov. Tento systém sa vzťahoval aj na územia bývalej Osmanskej ríše, vrátane Palestíny, a mal zásadný vplyv na ďalší vývoj regiónu.
